..SVET podľa ŇúMena…

Po práci som zavítal do „svojho“ fitnescentra. V šatni som zo seba zhodil odev, ktorý ma sprevádzal dnešným dňom a vymenil som ho za tenisky, tepláky a tielko.

Pozdravil som sa s pár ľuďmi, ktorí sa už dajú zaradiť k inventáru posilňovne, krátka rozcvička a začal som svoje telo trápiť s činkami…

Sústredil som sa len na cvičenie, na seba, na svoje myšlienky. Užíval som si „samotu“, pohrúžil som sa do seba a ako sa moje svaly napínali a naťahovali pri cvičení, tak som vizualizoval, že keď riadne zamakám, tak budem v lete k svetu.

Cvičiac rozpažovanie s jednoručkami na šikmej lavičke som ho zbadal. Hlavou mi hneď preblyslo – „už len toto mi chýbalo…to snáď nie je pravda!“

Rozcvičoval sa a pomaly sa blížil ku mne.

Odložil som činky.

Stretli sa nám pohľady.

Pozdravil som ho vystierajúc k nemu pravicu „Ahoj môj!“

Stisol mi ruku a odzdravil, „Ahoj…“ a oslovil ma menom.  Ja som si to jeho vôbec nepamätal.

Usmial som sa na neho, chytil som znova činky a venoval som sa rozťahovaniu prsných svalov. V duchu som sa modlil, aby si ma nevšímal, aby sa mi neprihováral…

„To mi bol čert dlžný. Nevidel som ho už roky. A práve teraz ho tu musím stretnúť. Dúfam, že sem nebude chodiť pravidelne, bo to radšej zmením fitko…“, takéto myšlienky mi behali v hlave.

Ten „divný“ chlap, s ktorým som kedysi spolupracoval pri jednom biznise. Zaúčal som ho. Snažil sa, aj keď mu to veľmi nešlo. Čudák, žijúci vo svojom svete. Zvláštne vyzerajúci. Zvláštne hovoriaci. Zvláštne zmýšľajúci. S hrozným smiechom, ktorý nevie zastaviť a ktorým často vybuchne bez príčiny. Podivín.

Snažil som sa mu vyhýbať. Robil som všetko pre to, aby sa naše pohľady zasa nestretli. Aby sa mi neprihovoril. Aby ma neotravoval…

On si ma však aj tak odchytil. Počas prestávky medzi sériami. Prišiel ku mne s otázkou, ako sa mi darí. Odvetil som mu niečo v tom zmysle, že ďakujem, dá sa… A načiahol som sa po činkách.

„Nesmiem sa s ním dať do debaty, lebo už sa ho nezbavím!“, hovoril som si v duchu, „ aj za takú cenu, že sa budem správať odmerane.“

A v tom mi on hovorí: „V telefóne mám ešte tie sms-ky, ktoré si mi posielal. Občas si ich čítam, keď je najhoršie.“

Pozrel som sa na neho a zostal som v rozpakoch. V hlave sa mi rozsvietila myšlienka na motivačné sms-ky, ktoré som zvykol posielať ľuďom, ktorých som priviedol k biznisu, ktorí so mnou spolupracovali. A teda aj jemu. Je to už pár rokov dozadu. Úplne som na to zabudol…

„Ty ešte máš tie sms-ky?“, spýtal som sa neveriacky.

„Jasné, že ich mám. Také sms-ky by som si nevymazal. Na tie sa nedá zabudnúť a ani na takého človeka ako si ty,“ odpovedal.

„Najviac sa mi páči tá o tom žobrákovi, ktorý sa na ulici sťažuje, že má dotrhané topánky a zahanbí sa, keď zbadá človeka, ktorý nemá nohy,“ šokoval ma ďalej a zasmial sa tým svojim hrozným smiechom.

Neviem ako som sa tváril ja. Viem len, že som sa zahanbil asi viac ako ten sťažujúci sa žobrák z mojej sms-ky…

Zmohol som sa len na úsmev…a pokračovali sme každý vo svojom tréningu…

…………………………………………………………………………………………………………

..tak a teraz sediac sám v kuchyni,  za barovým pultom a sumarizujúc si v hlave svoj dnešný deň…nedá mi nenapísať:

Častokrát sa sťažujem na „dotrhané topánky“…pár krát som sa pritom zahanbil pri pohľade na „človeka bez nôh“…

Veľakrát sa hanbím sám pred sebou za svoje myšlienky. Tak ako som sa zahanbil aj dnes. Pred tým čudákom. Vlastne…práve ma napadlo. Volá sa Peter…