Poznáte to?
Ráno vstanete, idete do kúpeľky…malá, veľká potreba, sprcha, obliecť sa, raňajky, umyť zuby, obuť sa, rýchly pohľad do zrkadla ako to dnes s vami vyzerá. A ide sa! Do práce!
Ešte predtým pozdravíte manželku…milenku…deti…či domáceho miláčika, podľa toho, s kým sa delíte o súkromie a tých pár štvorcových metrov obytnej plochy. Letmý úsmev, pohladenie, či bozk… A teraz už vážne vyrazíte. K svojmu autu, či inému prostriedku, ktorý vás dopraví tam, kde strávite prevažnú väčšinu dňa.
A tam niekde sa to stane!
Niekde medzi vchodovými dverami…či ako nastupujete do výťahu…ako vychádzate von z domu, či činžiaku…ako nastupujete do auta…autobusu…električky… Je to rôzne, ale proste tam niekde sa to stane. Neviete ako. Možno vedome. Či úplne nevedomky. Stanete sa niekým iným…
A týmto chlapíkom ste takmer celý deň. V práci, pri obede, ako si kupujete v stánku noviny, pri nákupe potravín cestou z práce…
A keď sa vraciate domov, zasa sa to stane… Pri parkovaní, alebo ako vyberáte reklamné letáky zo schránky, vo výťahu…či zasa až pri tom, ako prejdete dverami svojho kráľovstva. V predsieni vymeníte topánky za papuče a popritom vás víta manželka…milenka…deti, či domáci miláčik. A vy ste zasa sami sebou! Milujúci či uhundraný manžel…romantický milenec…drahý alebo prísny oco…či ten čo vie tak dobre poškrabkať za uškom a podelí sa zo zbytkami z večere.
Väčšina z nás hrá počas dňa niekoľko rolí.
Tí najväčší herci hrajú celý deň. Bez prestávky.
Niektorí, a do tejto kategórie patrím aj ja, hrajú svoje role keď sú mimo domova.
Konkrétne ja vlastním masku drsniaka. Používam ju roky a nezvyknem sa bez nej ukazovať na ulici. Pretože tak je to jednoduchšie. Drsniak nemá strach. Drsniaka nič nerozhodí. Drsniak všetko zvládne…
……………………………………………………………
Túto masku som považoval za súčasť „povinnej výbavy“…až kým som nestretol človeka, ktorý ma má veľmi rád…a mne na ňom tiež záleží. Tento človek, hej, je to Žena, mi povedal, že tú moju druhú tvár nemá rád. Že ten druhý sa jej nepáči. No napriek tomu som s tým nevedel nič robiť…maska sa mi nasadzovala každý deň znova a znova…po tých rokoch nosenia nejako automaticky. Sama.
Ja som s tým nič nerobil. A tá žena si nezvykla.
Tak som si musel zvyknúť ja.
Na samotu.
A tá nie je práve najlepší spoločník.
Prídem domov a stále mi je v pätách. Pri večeri. Pri knihe. Zaspávam pri nej aj sa v jej objatí prebúdzam…
Je otravná. Nedá mi vydýchnuť. Je jej plný byt.
Naznačujem jej, že nikto ju sem nevolal. Neviem či sa len robí, alebo naozaj nechápe…
No konečne som niečo pochopil aj ja!
………………………………………..
A tak si teraz postupne a vedome zvykám na život bez nej…
Bez mojej masky.
Nie je to ľahké! Prežili sme už spolu niečo…
Zvykol som si na ňu a ona si tiež na mňa zvykla.
Často sa rôznymi úskokmi snaží dostať späť na moju tvár.
Dal som jej však svoj nezáujem už dostatočne najavo a týmto jej znovu hovorím:
„Stačilo! Pochop to konečne! A nájdi si novú tvár!“